Otvoríme debatu o hypotetickej myšlienke Diega Pabla Simeoneho: dokáže z Marca Pubilla vyformovať krajného obrancu, ktorý bude plniť aj úlohy smerom do stredu ihriska? A je Pubill pripravený prevziať rolu, ktorá sa v modernom futbale stáva čoraz častejšou?
Achraf, Nuno Mendes, Trent Alexander-Arnold, Robertson, Pedro Porro, Udogie, Ben White, Timber, Guerreiro, Bensebaini, Matheus Nunes, Gvardiol, Koundé… buď krajný obrancovia odchovaní na svojom poste, alebo hráči prerobení z iných pozícií. Všetci však majú spoločný vzorec: boli – alebo stále sú – využívaní ako krajní obrancovia s úplne inou úlohou, než aká sa od tejto pozície tradične očakáva (hoci dnes už čoraz menej).
Klasickí krajní beci spravidla disponujú fyzickými a energickými predpokladmi, ktoré tréneri oceňujú. Podľa môjho názoru, vo futbale, kde je čoraz dôležitejšie byť nepredvídateľný, rozumiem trénerom, ktorí chcú tieto vlastnosti využiť trochu inak a prekvapiť práve cez krajných obrancov. Prečo by som mal hráča s takou fyzickou prevahou obmedzovať na hru pri postrannej čiare, keď ho môžem zapojiť do systému tak, aby svoju silu, energiu – a teda aj prvok nepredvídateľnosti – pretavil do väčšieho a efektívnejšieho prínosu v stredových zónach?
Predpokladám, že presne túto úvahu majú tréneri, ktorí dnes využívajú jedného, ba dokonca oboch krajných obrancov v úlohách úplne odlišných od klasickej šírky a hlbokých nábehov.
Čoraz častejšie vidíme, že tímy začínajú výstavbu útoku s trojicou hráčov v zadnej línii. A veľmi často je súčasťou tejto trojice aj jeden z krajov obrany – popri dvoch stopéroch. Len máloktorý tím dnes stiahne svojho defenzívneho stredopoliara hlbšie, aby sa zapojil do rozohrávky.
Ide vždy o rovnaký cieľ – v defenzíve aj v ofenzíve: byť lepšie pripravený na pressing po strate lopty alebo, v opačnom prípade, rýchlejšie ustúpiť dozadu a vykryť priestor.
Čisto z pohľadu útoku to prináša ešte jednu výhodu – mať hráča, ktorý dokáže prekvapiť pohybom smerom dovnútra, či už prienikom s loptou, alebo nečakaným nábehom.
Mohol by sa z Marca Pubilla stať „moderný“ krajný obranca?
Úprimne, myslím si, že áno – a bez najmenších pochybností. Pubill je stále hráč na začiatku kariéry, takmer čistý papier, ktorý čaká na to, aby ho „pomaľoval“ tréner svetovej úrovne a dal jeho kariére jasný smer – a tým trénerom je, samozrejme, Simeone.
Hoci sme ho doteraz poznali najmä ako krajný obranca či wingbacka, ktorý hrá vysoko, široko a do hĺbky, verím, že jeho fyzické (a dokonca aj technické) predpoklady ho robia ideálnym aj pre rolu moderného kraja/treťieho stopéra. Je to fyzický fenomén: rýchlosť, sila, dlhý krok, schopnosť prebehnúť ihrisko za pár sekúnd – ideálne na zachytávanie akcií bez lopty a na momenty prekvapenia. K tomu treba pridať aj jeho schopnosť opakovane vkladať maximálne úsilie vďaka výbornej kondícii. Na svoju výšku je pritom s loptou prekvapivo koordinovaný – v stiesnených priestoroch má veľmi dobrý cit pre kombináciu aj dribling, čo je u hráča jeho postavy a typu vzácne.
Najväčšie otázniky – alebo lepšie povedané, miesto, kde bude potrebná najväčšia trpezlivosť a dôvera v jeho progres – prichádzajú v defenzívnej fáze. Platí to najmä v prípade, ak by ho Simeone chcel využívať ako pravého stopéra v trojčlennej línii, či už v systéme 1-5-4-1 alebo 1-5-3-2. Na druhej strane, práve Simeone už neraz dokázal urobiť zo svojich zverencov defenzívne spoľahlivých hráčov, aj keď pôvodne nemali tak dobré predpoklady, aké má už dnes Pubill.
Verím, že ak by sa táto hypotetická situácia naplnila, Marc si postupne pridá do svojho repertoáru aj defenzívne taktické schopnosti, ktoré z neho spravia ešte lepšieho futbalistu. Lebo, a to zdôrazňujem, keď sú podmienky nastavené správne, je oveľa ľahšie nielen veriť, ale aj odvážiť sa tvoriť.
Ďalšími možnosťami pre túto „novú pozíciu“, ktorú by Simeone mohol chcieť naplno zakomponovať do svojej štruktúry, sú Nahuel Molina a, samozrejme, Marcos Llorente. No dovolím si tvrdiť, že práve Marc Pubill je v strednodobom horizonte ideálnym kandidátom, aby sa v tejto úlohe etabloval. Možnosť využívať ho ako klasického kraja či wingbacka tu bude vždy – je to jeho pôvodná formácia – a určite sa to zíde v niektorých situáciách. Ale ak sa pozerám na jeho budúcnosť vo veľkom tíme, najviac mu verím práve v týchto „moderných“ futbalových variantoch, ktoré sme sa v texte snažili priblížiť.
Samozrejme, každý prípad je iný, ale Simeone už neraz ukázal, že pretransformovať hráča mu nerobí problém: Juanfran, Yannick Carrasco, Marcos Llorente, Mario Hermoso v úlohe stredového hráča pri ofenzívnej fáze, Raúl García, Griezmann vo svojej dobe… a určite by sa našli aj ďalšie príklady.
Zdroj: atleticostats
