Atlético opäť zakoplo, tentoraz na ihrisku slabého Alavésu v Mendizorroze. Pokúsime sa rozobrať zápas detailne a tiež to, čo sa deje so Simeoneho tímom celkovo.
Ak začnete čítať tento článok s úmyslom nájsť odpoveď na otázku z titulku, dovoľte nám malé upozornenie – ani sa o to nepokúšajte. Odpoveď totiž nepoznajú ani tí, ktorí by ju poznať mali. Otázka je úplne rétorická.
Atlético stratilo ďalšie dva body v zápase, v ktorom si to po prehre v Cornellà a remíze na Metropolitane s Elche už vôbec nemohlo dovoliť. A viete, čo je na tom najhoršie? Že samotná strata bodov zrejme ani nie je hlavným problémom tohto červeno-bieleho mužstva.
Simeone: Čo vlastne chceš hrať?
Atlético nastúpilo na ihrisko s novinkou, ktorá síce na prvý pohľad nemusela pôsobiť zle, no už vopred sa dalo tušiť, že ide o rozhodnutie bez väčšej logiky. Skôr ukazovalo, že sa myslí viac na súpera než na vlastné silné stránky.
Hancko, ktorý bol v zápase proti Elche najlepším hráčom, sa posunul na ľavého obrancu. Naozaj hrá Ruggeri tak zle, že je potrebné presúvať jedného z hráčov, ktorí ti dávajú najviac? Alebo ide len o to, že Simeone chce mať všetko až príliš pod kontrolou?
Odpoveď sa zdá byť jasná. Možno to vyzerá ako maličkosť, no je to signál, že Simeone aj proti výrazne slabším súperom viac myslí na to, ako ich eliminovať, než na to, ako využiť — chceli by sme napísať svoj herný plán, ale zdá sa, že žiadny nie je — silné stránky svojich hráčov v ofenzíve. Bolo naozaj nutné tráviť toľko minút v prvom polčase v hlbokom bloku? Je naozaj nevyhnutné, aby sa Giuliano vždy musel stiahnuť až na pozíciu krajnému obrancovi, hoci proti nemu stál Moussa Diarra? Prečo nie je žiadny proaktívny pressing, dokonca ani proti tímu, ktorý je v protiútokoch tak málo nebezpečný ako tento Alavés? Výrazy Juliána, ktorý musel viackrát brániť vlastnú šestnástku, hovorili samy za seba.
Gól prišiel po ojedinelej akcii, no ani pred Giulianovým gólom na 0:1, ani po vyrovnaní na 1:1 až do prestávky, nebolo badať žiadny jasný, presvedčivý, útočný herný plán. Skrátka, Atlético opäť prišlo na skúšku bez toho, aby sa učilo. Lenže tentoraz to bola skúška veľmi dôležitá.
Druhý polčas: Chceli, ale nedokázali
Dalo by sa na analýzu pozrieť trochu optimistickejšie a povedať, že Atlético sa v druhom polčase zlepšilo. Pravdou však skôr je, že Alavés postupom času ustúpil dozadu, pretože pre nich mal bod cenu zlata. Atlético tak mohlo tráviť viac času na súperovej polovici a bolo lepšie pripravené rýchlejšie získavať loptu späť po jej strate. Lenže okrem niekoľkých ojedinelých príležitostí po centri z hry alebo zo štandardnej situácie — pri neistotách brankára Siveru — sa tím z Vitoria cítil komfortne v pláne, ktorý si pripravil na druhý polčas.
Ani tentoraz nezabrali striedania, Julián opäť odohral veľmi slabý zápas, jeho spolupráca so Sörlothom znovu nepriniesla žiadny úžitok, tempo kombinácií bolo čitateľné a pocit improvizácie sa nepríjemne niesol celým priebehom… A mohli by sme pokračovať ďalej.
Keď nič nefunguje, treba sa pozrieť hlbšie. A to „hlbšie“ je jasné: Simeone, hráči, od ktorých sa očakáva viac, chýbajúce posily, nelogické rozhodnutia pri skladbe kádra… Áno, to všetko hrá úlohu. Ale ak tím nedokáže splniť základnú požiadavku, ktorú treba žiadať od trénera — akým mužstvom chceš byť? —, tak neukázať prstom na tento realizačný tím ako na hlavných vinníkov hanebnej a neakceptovateľnej situácie by bolo zatajovanie pravdy a zároveň neúcta k veľkému trénerovi, akým kedysi bol. A áno, bol je v minulom čase, pretože to tak hovorí ihrisko.
Dva body z deviatich proti súperom, ktorých jediným cieľom je udržať sa v lige. Tak ako sa často pripomína rozdiel v rozpočtoch pri porovnaní s Realom Madrid a Barcelonou, treba rovnako zdôrazniť, že tieto výsledky a tento herný obraz sú jednoducho neospravedlniteľné.